Zručnosti budúcnosti môžeme najlepšie rozvíjať v rozmanitých skupinách, hovorí odborníčka na vzdelávanie

Anna Symington-Maar považuje pedagogické obdobie za najťažší, no zároveň najkrajší čas svojho pracovného života. Viac ako desať rokov sa venuje inkluzívnemu vzdelávaniu, učila deti zo sociálne znevýhodneného prostredia v Londýne, Nepále, Thajsku. Neskôr spoluzakladala leadership program Teach for Slovakia, teraz vedie škôlku, ktorá je otvorená pre všetky deti bez rozdielu. Hovorí, že pred rozmanitosťou v spoločnosti nemôžeme zatvárať oči – je našou najväčšou devízou.

V rozhovore sa tiež dočítate:

• prečo je potrebné inkluzívne vzdelávanie;
• ako s deťmi komunikovať rešpektujúco;
• aké techniky môže použiť pedagóg v triede na vytvorenie bezpečnej atmosféry;
• či je možné odučiť perfektnú hodinu.

Na začiatok hneď priama otázka – vzdelávame na Slovensku inkluzívne?

Slovensko má jednu z najsegregovanejších spoločností vo vyspelých krajinách. Naše školy sú v miere socio-ekonomickej segregácie na 62. priečke zo 63 krajín v OECD. Znamená to, že chudobné a bohaté deti majú veľmi malú šancu, že budú navštevovať tie isté školy.

Na bežných školách zase napríklad veľmi chýbajú deti so zdravotným znevýhodnením alebo deti so špeciálnymi potrebami – na Slovensku ich posielame do špeciálnych škôl, špeciálnych tried. Pokiaľ sú integrované v bežnej triede, sú neustále vyčleňované z kolektívu. Problémom je to pre všetky deti, nielen pre tie, ktoré sú znevýhodnené.

Inkluzívne vzdelávanie je pre všetkých. V inkluzívnej škôlke, škole si deti nevyberáme. Dostupné sú im bez ohľadu na zdravotné znevýhodnenie, nadanie, sociálny status či finančné možnosti rodiny. Princípom je, aby sa všetky deti mohli učiť, vyrastať a rozvíjať spolu, aby neboli oddeľované. V takýchto kolektívoch sa učia všetky deti najlepšie.

Inkluzívne vzdelávanie súvisí s rozmanitosťou. V čom je v spoločnosti potrebná?

Rozmanitosť v spoločnosti existuje, nemôžeme pred tým zatvárať oči. Výskumy ukazujú, že zručnosti budúcnosti, akými sú kritické myslenie, či kreativita, komunikácia, sa najlepšie rozvíjajú práve v rozmanitých skupinách, či rozmanitých triedach v školách.
Každý, kto vedie ľudí, vie, že rozmanitosť prináša do tímov obrovskú efektivitu a pridanú hodnotu. Ľudia majú rôzne zázemia, nápady, skúsenosti, rôzne uhly pohľadov, ktoré môžu byť veľmi obohacujúce.

Ďalším rozmerom inkluzívneho vzdelávania je väčšia pravdepodobnosť, že deti, ktoré ním prechádzajú, si nájdu v dospelosti prácu, čiže nemusia byť v doživotnej opatere v rôznych zariadeniach alebo odkázané na príbuzných. Inklúzia vedie k samostatnosti, rozširuje sociálne kontakty. Pokiaľ do nej investujeme, investujeme do budúcnosti nás všetkých.

Prešli ste si učiteľským obdobím. Aké poznanie vám prinieslo?

Učiteľské obdobie pre mňa zostáva tým najťažším, no zároveň najkrajším obdobím môjho pracovného života. Tri roky som učila v Londýne v jednej z najchudobnejších štvrtí dvanásť až osemnásťročné deti a mladých ľudí. Tento intenzívny čas ma naučil nebyť perfekcionistkou pri práci s ľuďmi. Pochopila som, že nemôžem odučiť perfektnú hodinu alebo niečo bezchybne naplánovať. Môj zámer, ako vzdelávať, bol skúšaný ďalšími dvadsiatimi ľudskými bytosťami, z ktorých každá mala svoje potreby, ktoré sa neustále menili.

Skúsenosti, ktoré mám za sebou, mi tiež ukázali, že učenie je o sprevádzaní. Klasické predstavy o tom, ako učiteľ stojí pred triedou a odovzdáva vedomosti v praxi nefungujú. Neučíme učivo, učíme deti. Pokiaľ sa chce človek v učiteľstve zlepšovať a naozaj mu záleží na tom, aby čo najlepšie pomáhal deťom rozvíjať sa, mal by každý deň prechádzať cyklom – skúsim, zreflektujem, získam spätnú väzbu. Reflexia je veľmi dôležitá. Každá jedna hodina, každá skúsenosť s deťmi je iná, a ak som sa nad tým, čo som robila, nezamyslela, nedala sama sebe spätnú väzbu, nič sa nenaučím, nikam sa neposuniem.

Začala som tento cyklus uplatňovať aj mimo pracovnej oblasti a radikálne som zmenila pohľad na svet.

Dlhoročné skúsenosti odovzdávate lektorovaním. V programe Budúcnosti INAK napríklad učíte mentorov rešpektujúcemu prístupu. Na čom je postavený?

Keď sa pozeráme na prostredie triedy, v ktorej sú učitelia, učiteľky, žiaci a žiačky, ide o vzájomnú úctu, ktorú si prejavujeme. Naše názory sú rovnako dôležité. Vnímame, že každý je ľudská bytosť, ktorá si zaslúži, aby bol rešpektovaný jeho prístup, potreby, emočný svet.

Ako komunikovať s deťmi v súlade s rešpektujúcim prístupom?

Dôležitý je partnerský prístup bez trestov, vyhrážok, zosmiešňovania. Prístup založený na dohodách, hraniciach, ktoré sa všetci snažíme rešpektovať. Ako učiteľka či pracovníčka s mládežou sa snažím dbať, aby boli potreby všetkých v triede rešpektované. Pokiaľ napríklad niekto v triede vyrušuje, situáciu riešim, keďže môže byť rušivá pre ostatných. Avšak rozumiem, že za takýmto prejavom správania sa je ukrytý nejaký dôvod. Je na mne, aby som sa ho pokúsila odhaliť a pomohla danému žiakovi, žiačke správať sa inak.
Rešpektujúci prístup učí, že agresivita dieťaťa nemá nič spoločné so mnou, neberiem ju osobne. Ide o prejav nekomfortu dieťaťa, ktoré potrebuje moju pomoc. Preto by som mala na sebe pracovať, nebyť osobná, vnímať potreby detí, ale aj svoje.
Zo začiatku je asi náročnejšie fungovať takýmto spôsobom, než si len nastaviť odmeny a tresty. Z dlhodobejšieho hľadiska však rešpektujúci prístup prináša benefity všetkým zúčastneným stranám.

Pri práci s deťmi potrebujú mentori poznať zásady facilitácie skupiny. Čo si pod tým môžeme predstaviť? Ako to prebieha v praxi?

Individuálna práca so žiakom je úplne iná, ako práca so skupinou, v ktorej je pätnásť, dvadsaťpäť ľudí. Funguje tu dynamika, vzťahy, interakcie. Keď je veľa ľudí spolu, vyplývajú z toho rôzne výzvy, ale aj príležitosti.
 Facilitácia znamená, že sa snažím pomôcť skupine dobre fungovať. Konkrétne sa zameriavam na zadávanie jasných inštrukcií ostatným, keďže na nejasných inštrukciách najčastejšie padá skupinová práca. Napríklad pri školení mentorom poviem, aby mi popísali, ako si mám natrieť chlieb s maslom a džemom. Zistia, že zabudli dodať, aby som si maslo odbalila, vytiahla nožík či odkrojila chlieb. Následne sa spolu učíme zadávať inštrukcie čo najpresnejšie.
Technikou, ktorá umocňuje ich zadávanie, je prevteliť sa na chvíľu do roly športového komentátora. Vtedy popisujem, čo sa v skupine deje. Komentujem, kto postupuje podľa inštrukcie – Janko si už vybral knihu, Katka si už vybrala knihu, Miška sa ku nám tiež pridala.

Čo táto zručnosť pedagóga alebo pracovníka s mládežou môže skupine priniesť?

Komentovaním vyzdvihujem pozitívne správanie sa, dávam šancu ostatným zapojiť sa. Môžem urobiť aj opak, zamerať sa na niekoho, kto inštrukciu neplní. Často sa s tým v praxi stretávame. Príliš sa sústredíme na veci, situácie, ktoré nefungujú. Deťom hovoríme, čo nechceme, aby robili „nebež”, „nevykrikuj”. Keď im však povieme, čo by mali urobiť „kráčaj pomalšie”, „hovor tichšie”, efekt je oveľa lepší.
Skupinová facilitácia je o tom, akú atmosféru viem, vedomky či nevedomky, v triede vytvoriť tým, ako sa správam.

Hovorili sme o rozmanitosti. Ľudia, ktorí pracujú s deťmi, sú tiež rozmanití. Avšak, je nejaké vlastnosť, ktorá by ich mala spájať? Aký by mal podľa vás byť človek, ktorý učí deti, či ich sprevádza v rôznych mimoškolských činnostiach?

Dobre je to vystihnuté tou rozmanitosťou. Myslím si, že by s deťmi mala pracovať široká škála ľudí. Nech sú rôzni, nech robia chyby. Nech deti vidia, aké chyby robia a nech sa žiaci aj pedagógovia učia o nich spolu hovoriť.
Asi jediná vec, ktorá podľa mňa niekoho vylučuje, je, ak svoju prácu robiť nechce, ak ho nebaví.
Ľudia, ktorí pracujú s deťmi, by z toho mali mať radosť. Vidieť zmysel za svojím dôležitým poslaním. Rozhodnutie, či budem pracovať s deťmi, by malo byť skutočnou voľbou, nie niečím, čo robím so zaťatými zubami, lebo nemám iné možnosti.

Rozmanita je aj názov občianskeho zruženia, ktoré ste založili. S akým zámerom?

Rozmanita sa snaží priniesť hmatateľnú ukážku toho, ako by mohli vyzerať inkluzívne materské a základné školy na Slovensku. Veľmi mi takéto niečo u nás chýbalo, hoci sa o inklúzii často rozpráva.
Škola má byť pre všetkých. Všetky deti majú rovnaké právo chodiť do školy so svojimi rovesníkmi a učitelia majú byť schopní učiť všetky deti. V niečom je to samozrejmé, v niečom náročné, keďže v súvislosti s inkluzívnym vzdelávaním vyvstáva veľa otázok. Či sme naň pripravení, či je dobré pre deti, keď majú rôznych spolužiakov.
Našou škôlkou, ktorú sme založili, a školou, ktorú neskôr tiež plánujeme, sme chceli ukázať, že inkluzívne vzdelávanie funguje a funguje skvele, pre všetkých. Niet sa čoho báť.
Autorka titulnej fotografie: Dorota Holubová